Bežecké leto

Od účasti na pretekoch Spartan Race, ktoré sa konali v apríli na Malorke, som sa začal konečne poriadne venovať behu. Síce na úkor silového cvičenia, ale keď je cieľ, treba si ísť za ním. Beh milujem, dokážem pri ňom úplne vypnúť a vyvetrať hlavu.

Na jar som si odbehol v susedných Tlmačoch - Tlmačský polmaratón kde som bežal 10km. S časom 46:56 som bol viac než spokojný. Po poslednom nebežeckom viac ako roku to bol parádny výkon a odbehol som si nový rekord na 10 km.


Potom som mal dlho pauzu od čisto bežeckých pretekov a čakal som na august, a tam na najočakávanejší beh na Slovensku: Od Tatier K Dunaju. Štafeta dlhá 356 kilometrov z Jasnej až do Bratislavy. Od soboty rána do nedele poobedia. Dve autá a dvanásť bežcov. Každý odbehne približne 30 kilometrov. Tento skvelý víkend si ale zaslúži samostatný článok ktorý ste si mohli prečítať aj v októbrovom čísle magazínu Fit Štýl. Bežal som so svojím Fit Štýl Running Teamom s ktorým som sa tohto behu zúčastnil druhýkrát.

V septembri ma čakali tri bežecké soboty po sebe. Pekne odstupňované, najskôr beh 5km, ďalšiu sobotu 25km s prevýšením cez 900metrov a prvého októbra 50km dlhý trailový beh.

Ešte na začiatku septembra sme si zbehli do Bratislavy odbehnúť Telekom Night Run. Beh nočnou Bratislavou stál zato, chcel som si zlepšiť čas na 5 kilometrov čo sa mi nepodarilo ale podarilo sa nám ako dvojčlennej štafete skončiť na parádnom šiestom mieste. Vôbec sme neriešili ako odbehneme, o to viac nás potešil tento výsledok.

V septembri som sa zúčastnil domáceho, vodáckeho triatlonu. Miesto plávania sa splavuje rieka Hron. Tohto preteku sa zúčastňujem pravidelne, aj sme ho ako štafeta vyhrali, a keď sme nevyhrali, boli sme druhí a keď sme neboli ako štafeta tak vyhral Filip svoju kategóriu. Celkom sa nám tu darí.

Tento rok som nemal v pláne zúčastniť sa, ale známy ma oslovil s tým, že potrebujú bežca do štafety. Natrénované som mal, 5km nieje problém a zvyšok tímu bol tiež silný na vode aj na bicykli. Tešil som sa že budeme mať zlato. Ako to býva, keď sa tešíš dopredu.... dva dni pred pretekom mi oznámili že sa pretekov nezúčastnia. Síce som nechcel pretekať ale už keď som sa nato nastavil, nevzdal som to. Zohnal som si parťáka do canoe a v duchu plakal aká to bude makačka. Veslovať, bicyklovať a potom behať.



Na začiatok treba 4,5km odpádlovať, nonstop, lebo keď nezaberáš ani canoe sa nehýbe. Tam sa nám podarilo držať tesne za prvými dvomi štafetami ktoré sme nechali nech sa doťahujú a míňajú si sily zbytočným predbiehaním sa. Nakoniec sme ich pred odovzdávkou predbehli a z vody som išiel ako prvý. Poviem Vám, po 35 minútach vyliezť z canoe a bežať k bicyklu bol masaker. Nohy neposlúchali keďže boli stále napnuté pri pádlovaní a tých 35 minút pádlovania naplno bez prestávky spravilo tiež svoje. Rýchlo prilbu na hlavu, sadnúť na bicykel a hurá 14km na horskom bicykli. Tu ma samozrejme predbehol Filip ktorý mi rýchlo zmizol z dohľadu. Bolo mi jasné že on ma predbehne určite. 40 minút na bicykli bolo fajn, keby som ho viac trénoval bolo by lepšie ale aj tak to nebolo zlé. Tak ako prejsť z vody na bicykel nebola malina tak horšie bolo prejsť z bicykla na beh. Prišiel som do priestoru štartu, zložil bicykel a prezúval sa, hlava sa točila parádne a prezuť sa do bežeckých topánok bol celkom problém. Určite to bol ale menší problém ako potom rozbehnúť tie nohy ktoré mali dosť už po canoe, nie ešte po bicyklovaní. Prvé dva kilometre sa bežalo ťažko, ale potom som sa rozbehol. Nakoniec som dobehol do cieľa na druhom mieste v kategórii C2 single. Hádajte kto ma predbehol, jasné že Filip. Keď ho raz predbehnem (ale nie tak že bude zranený, unavený alebo nepôjde naplno) tak si otvorím šampanské.




Poďme ďalej, ďalší a neplánovaný pretek bol Štefánik Trail. Je to tak isto štefeta, bežali sme ako sedem - členný tím od Štefánikovej mohyly až do Bratislavy k jeho soche. Na tento beh som chcel ísť asi pred piatimi rokmi ale nikdy som sa k tomu nedostal. Jeden večer som stretol starého klienta v tescu ktorý sa ma spýtal či by som nešiel behať Štefánik trail. Išli z firmy ako štafeta, len im vypadol bežec. Bez váhania som pozrel kalendár a sľ'úbil som sa. Hneď mi aj "prischol" najťažší, druhý úsek. Z toho som sa tešil, potreboval som si dať do tela pred svojím prvým ultra trailom ktorý ma čakal prvého októbra. Aby toho málo nebolo, dva týždne pred pretekom im vypadol ďalší bežec a hneď sa ma spýtali či by nemohol ísť aj Filip. A tak sme išli behať spolu, zase.

Štart bol naplánovaný na 23:00 z mohyly. Prvý bežec vybehol a ja som sadol do auta a odšoféroval si to z ubytovania na svoju odovzdávku. Keď som prichádzal na aute, bežalo mi oproti veľa bežcov a ja som začal stresovať že budem meškať, a bežec číslo jedna tam už bude. Našťastie som to stihol, asi 15 minút som čakal kým som uvidel nášho bežca, odovzdal som mu kľúč od auta, zobral si GPS tracker a bežal. Štartoval som cca o jednej v noci a čakalo ma, napísal by som krásnych 25 kilometrov ale keďže som bežal potme s čelovkou hlavne cez les, neviem či to bolo krásne, bola tma :D






























Pred úsekom som mal rešpekt, asi 16 kilometrov s minimálnym prevýšením a potom cca na troch kilometroch prevýšenie cez 600 metrov. Požičal som si bežecké palice aby som ten stupák zvládol rýchlejšie a zapojil aj ruky nech sa pritom až tak neunavím. Cestou som obiehal dosť bežcov, zopár ich predbehlo aj mňa, ale tých nebolo veľa. Potom prišiel ten kopec ktorý ma desil, vytiahol som palice a šlapal som, nevládal som ale nespomaľoval som, spotený som bol tak, že mi padali gate lebo boli celé mokré. A to nechceš :D

Vyšľapal som si to až na najvyšší bod, odtiaľ bol krásny výhľad ale aj tam riadne fučalo. A to znamenalo kopnúť do vrtule a tie tri kilometre dole kopcom si pohnúť. Zložil som palice a išiel dole. Hneď som sa šmykol a skončil na riti. No nič, palice išli znovu do rúk a ja som sa pustil dole. Tie posledné kilometre boli za trest, bola mi zima, gate padali a už som chcel byť na odovzdávke. Tam ma už čakal Filip ktorý bežal hneď pomne. S Filipom sme na našich dvoch úsekoch posunuli tím približne o 22 miest dopredu. Čo tešilo nielen nás dvoch ale aj zvyšok tímu.


Odbehnuté, teraz rýchlo naspäť do auta a na ubytovanie aby mohol ísť bežec číslo 4 na svoju odovzdávku. O piatej ráno som zaspal posediačky na posteli, kým som čakal Filipa kým sa vráti po behu. Aj to len na pol hodinu. Mal som potom jedno stretnutie v Galante ohladne projektu JELEŇ takže čas na oddych nebol. Sadli sme do auta išli na stretnutie, Jeleň musí byť top. Jeleňa sme vybavili a z Galanty sme sa presunuli do Bratislavy kde sme čakali zopár hodín kým zvyšok tímu dobehne. Unavený som bol po prebdenej noci neskutočne. Čakanie sme ukončili za nákupným centrom Eurovea kde bol cieľ pretekov.

Bohužiaľ tento ročník bol posledný a Štefánik Trail sa už behať nebude. Aj keď verím že si to organizátor rozmyslí a o rok sa postavíme na štart znovu. Ako dvojčlenná štafeta, prečo si nedať 140km na polovicu? Alebo poskladáme Fit Štýl Running team štafetu.


Po odbehnutí štafetového behu Štefánik trail ma čakal tretí bežecký víkend. Karpaty run a tam kategória Ultra - 50 km. Pôvodne keď sme sa s Filipom prihlasovali, chcel som sa prihlásiť na 30 km trať, ale Filip mi pri prihlasovaní hovorí: "poď 50tku, pôjdeme spolu, nejdeme vyhrať, celý pretek pôjdeme spolu". Skoro celý pretek...

Prišiel deň D, prvý október a my stojíme na štarte. Ešte aby som nezabudol, na pobavenie. Nahovoril som Filipa že keď ideme spolu, odbehneme to ako dvojičky. Objednal som nám rovnaké bežecké čiapky, ponožky, mali sme čierne bežeké šortky a čerešničkou na torte mali byť fúzy. Nahováral som ho aby sme sa oholil na pretek tak, že si necháme len fúzy. Súhlasil, nesúhlasil, potom povedal že dobre teda, potom zase že nevie a nakoniec som mal fúzy sám. Nevadí, na pobavenie to bolo dobré.

Stojíme na štarte a čakáme, čákame na štart 50 kilometrov dlhého behu. Keď behávam, niekedy sa neviem dočkať konca, odpočítavam kilometre, metre a stále sledujem čas. Tu som asi vedel, že mám pred sebou veľa kilometrov a hodín behu. Prvých 25 - 30 kilometrov som ani raz nepomyslel na to, kedy bude konečne koniec.

Po odbehnutí prvých 30 kilometrov sme bežali znovu cez štart a akurát štartovali kategórie 5 a 10 kilometrovej trate. Z davu sme počuli poznámku na ktorej sme sa po 30 kilometroch dobre zasmiali: "títo vyzerajú že už niečo odbehli" tak sme pokecali že už 30 kilometrov máme za sebou a ďalších 20 kilometrov nás ešte čaká.

Po 33 kilometroch som začal spomaľovať, dovtedy sme držali tempo pod šesť minút na kilometer čo bolo super. Potom začala Filipa bolieť noha a vyhlásil že keď nebeží tak ho to bolí ešte viac. A pridal aj pozmámku, že si pokazíme tempo a všetci nás predbehnú. A od 33 kilometra som bežal teda sám. Nevadí, nohy prestávali na posledných kilometroch poslúchať a boleli stále viac a viac, ale nakoniec som dobehol do cieľa s časom tesne pod 5 hodín. Bol som spokojný že to tak vyšlo, za hodinu som odbehol 10 kilometrov. Keď som prišiel do cieľa, bol som milo prekvapený. Filip to dotiahol na tretie miesto a čas mal lepší asi o 30 minút ako ja. Klobúk dole.



25 views0 comments

Recent Posts

See All