Big Bear's Ultra 62KM
- Peter Nuota
- Sep 25
- 3 minút čítania
Noooo, po Spartanovi Ultra čo bolo 54 km som vedel že zvládnem viac. Ešte pár km by som zvládol. A tak som začal hľadať novú výzvu ktorú by bolo treba zdolať. Našiel som Ultra beh v Žiline, len tri týždne po spartanovi. Na výber boli trasy 40 km, 62 km a 118 km. Prvá bola málo, posledná veľa, veľmi veľa. A 62 km bola výzva. Tak som sa registroval a začal zbierať povinnú výbavu.
Na trati dlhej 62 km z hradu Strečno až do Žiliny na Budatínsky hrad ma čakalo prevýšenie 3500 metrov. Na spartanovi som mal to isté a nebolo to také hrozné, ale to som poriadne nevedel do čoho idem. Teda vedel, prvých cca 11,5 km sa pôjde len do kopca a potom budú nejaké hore kopce, dole kopce a to bude pohoda. Mýlil som sa.
Na súťaž som išiel na otočku. Vstával som v sobotu o 4tej ráno aby som stihol registráciu
pred behom. Súčasťou výbavy mal byť aj skladací bežecký pohár ktorý som doma nenašiel. Nevadí, kúpim si na pumpe kávu a použijem ten. Nooo a čo sa nestalo? Pohár som zabudol v aute, nevadí veď mám so sebou 2,5 litra vody. Z registrácie nás na Strečno brali autobusmi, tam sme štartovali. Pred štartom začala kontrola povinnej výbavy: " tu vám budeme kontrolovať len fľašky a poháre" bolo povedané. A vedel som že je problém. Ľudia, skoro som neštartoval, bez pohára ma nechceli pustiť štartovať ale organizátori mi nejaký vykúzlili. Bol som zachránený, už len prežiť to čo ma čaká.
Vyštartovali sme o 10tej doobeda, čas aby sme beh dokončili bol do 4:00 v nedeľu ráno. Prvý kopec bol tak dlhý a tak strmý. Za hodinu som prešiel necelé 4 km a na piatom kilometri som mal nastúpaných 666 metrov. Bolo to strašné, tie kopce boli strašné. Hlavne som sa poučil, že na najbližšie ultra potrebujem palice.
Celý pretek bol krásny, krásne prostredie, stále v lesoch. Len tie kopce, niektoré úseky som išiel len hore a potom dole a toto dookola x-krát. Tie kopce sa behať nedali a dole sa tiež veľmi bežať nedalo. Hlavne som mal stehná odpálené po prvých 10 km. Radosť na trati robili občerstvovacie stanice kde nás čakali: vianočky s lekvárom alebo nutelou, chlieb s masťou, palacinky s nutelou, melony, pomaranče, čokolády, sushi, vývar..... To boli moje ciele, občerstvovačky. Prísť tam a dať si colu a najesť sa.
Na 25tom kilometri bolo brodenie cez rieku. Chlapec pri mne sa začal vyzúvať a išiel do vody bosí. Ako hrdina som sa ho spýtal či je princezná a cez vodu som prešiel obutý ( a ako hrdina teraz krívam lebo mám na chodidlách obrovské otlaky).
Najväčšiu krízu som mal medzi 32hým a 47mym kilometrom. Prišlo to asi na 40tom kilometri. Bolo mi zle z gélov ktoré som jedol, z čistej vody ktorú som mal so sebou a pri každom kroku som myslel že budem grcať. Nestalo sa tak našťastie. Počas tejto krízi sa začalo stmievať, cítil som že potrebujem doplniť energiu a na občerstvovačku to bolo ešte minimálne 5 km. Po tme s čelovkou na hlave som sa tam domotal, s už začínajúcimi otlakmi. Už začínali chodidlá bolieť.
Občerstvovačka bola na 47mom kilometri. Tu jeden chlap zahlásil že končí, že ho niečo bolí a odstupuje. A moja hlava si povedala "to vôbec nieje zlý nápad, ukončiť to trápenie hneď teraz", ale sadol som si na lavičku a do roztraseného tela som dostal dve zlepené lekvárovo-nutelové vianočky, vypil som pohár vývaru, dal som si asi pol litra coly, ešte chvíľku som posedel aby to nešlo hneď von ako sa pohnem ďalej a pokračoval som sám nočným lesom. To jedlo ma naštartovalo. Posledných 15 kilomterov, po tme, cez les. Bola to pohoda, len tie nohy. Posledných 5 kilometrov do cieľa bolo po Žiline, po asfalte a po rovine, bežať sa mi ale nedalo. Bol som rád že idem chôdzou.
Do cieľa som prišiel krátko po 23:00. Pocity v cieli boli neskutočné. Mám to za sebou, dal som to, zvládol som 62 km dlhý ultra beh. A nabudúce ho zvládnem lepšie. Nie tento, ale každý ďalší. Najbližšie koncom októbra v okolí BA a v decembri skúsim v USA 71 km alebo 80 km s prevýšením len okolo 500 metrov sa mi zdá.
Komentáre