V roku 2016 som si prvýkrát vyskúšal najlepší druhý najdlhší štafetový beh na slovensku Od Tatier K Dunaju (OTKD). A musím povedať, bol to skvelý zážitok ktorý by som odporučil skúsiť každému bežcovi čo si chce v rámci behania siahnuť na dno síl.
Už podľa názvu je zrejmé že beh sa začína v Tatrách (Jasná, Demänovská dolina) a končí sa v Bratislave (Tyršovo nábrežie).
O čo teda presne ide? Beží sa jedna veľká štafeta ktorá je dlhá 346 km. V tíme je väčšinou 9 -12 bežcov. Pri tíme s 12timi bežcami sa každému ujdu 3 úseky cca 30 km, niekto má o pár km viac, niekto menej. Pri tíme s 11timi bežcami sa 3 úseky chýbajúceho bežca delia medzi bežcov, pri 9 člennom tíme sa delí 9 úsekov. Sú tu aj dve zaujímavé kategórie a to ULTRA ( 6 bežcov, každý cca 60 km) a SOLO a to je jeden bežec ktorý štartuje o dva dni skôr a beží celý pretek sám.
V roku 2016 som si vyskúšal tento pretek prvý krát. Netušil som do čoho idem.
Do Tatier sme išli už v piatok cez deň aby sme sa tam vyspali a dohodli sa na posledných detailoch pred pretekom. Pre všetkých čo sme bežali to bolo "tenkrát poprvé".
Sobota ráno. Vstávame, obliekame sa, raňajkujeme, balíme sa, sadáme do áut a vyrážame smer Jasná - Štart.
Prvý bežec stojí na štarte a vyráža. Prvá 6tka sadáme do multivanu, kde sa dá ideme pri trati a povzbudzujeme. Po chvíľke sa odpájame a ideme na prvú odovzdávku. A čakáme.
Druhá bežkyňa je rozvičená, pripravená a všetci s napätím čakáme. Prichádza naša jednotka, podáva štafetu a druhá bežkyňa beží. Sadli sme do auta a išli na ďalšiu odovzdávku. A čakali sme. Ja som bol ďalší na rade, rozcvičený, pripravený a nedočkavý. Uvideli sme našu dvojku, prevzal som štafetu a bežal.
Bežal ako o život, aj keď prvé dva - tri kilometre som myslel že umriem. Neskôr som sa rozbehol a išlo sa mi veľmi dobre. Ani som sa nenazdal a za zákrutou ma čakala odovzdávka a štvrtý bežec. "To bola pohoda" pomyslel som si. Prvý úsek som mal za sebou. Spokojný som sa vydýchal, napil, sadol do auta išli sme na ďalšiu odovzdávku a potom ďalšiu a ďalšiu.
Cestou sme povzbudzovali a kde sa dalo sme postáli a podávali nášmu bežcovi vodu.
Po odbehnutých 6tich úsekoch sme sa na odovzdávke 6teho a 7meho bežca prehodili s druhou 6tkou z multivanu do karavanu. Nás čakalo 6 hodín oddychu a ich 6 úsekov behu.
Zvolen - Stráže, sobota podvečer
Z druhého auta sme mali telefonát. Zranenie. Jeden bežec nám vypadol po tom ako si odbehol svoj úsek. Zdvíhal som ruku že pôjdem jeden jeho úsek aby mi málo nebolo. (CHYBA!)
Prehodili sme si autá a zase sa viezli na odovzdávku prvého a druhého bežca. Bežali sme v noci. Môj úsek začínal v Žiari nad Hronom a končil v Hliníku nad Hronom. V Žiari som skoro zablúdil keď som si na poslednú chvíľu všimol šípku na zemi.
Pri behu cez menší lesík som zistil že sa netreba s čelovkou pozerať do lesa (v diaľke na mňa pozerali oči nejakého zvieraťa, ako keď idete autom a vidíte len oči svietiť) ale treba pridať a čím skôr si to odbehnúť.
Dobehol som do Hliníka kde ma čakal štvrtý bežec, teda nečakal. Iba som sa pozeral okolo seba a počul som nadávky a hneď za tým "kde k*&%a ste? Peťo je tu".
A tak sme si v noci odbehli bez ťažkostí naše úseky.
Na rad prišiel Hronský Beňadik. Prvá šestka už spala v karavane a druhá čakala na svojho prvého bežca v Hronskom Beňadiku.
Úsek z Beňadiku do Nemčinian bol môj "bonusový". Cítil som sa dobre, nohy poslúchali, nebolo o čom. Idem do toho. Prebral som štafetu a vyrazil naprieč nocou na môj druhý nočný úsek. Na poľnej ceste som predbiehal jedného chalana a kričal som naňho nech sa nevlečie. Odpovedal mi s úsmevom "ja bežím ultra" tak som ho obehol a išiel svojím tempom ďalej. V Kozárovciach prišiel prvý stupák tohto úseku a s ním aj prvá kríza. Dlhý tiahli kopec ma pomaly ničil. Ale! dobehol som, spokojný že to mám za sebou.
Vliezol som do karavanu ktorý ma čakal, všetci spali. Hovorím si hlavne potichu aby som ich nezobudil. Jasné, všetko mi padalo, do všetkého som kopala narážal. Telo nabudené a prehriate, spať sa mi nedalo. Po pár hodinách (dvoch? troch?) prišiel telefonát: "Tamara vyštartovala". To znamenalo že sme boi zase na rade.
Noc bez spánku, 33 km v nohách. Pri pomyslení na posledný úsek sa mi oči krížili. Popŕchalo, bolo chladno a čakali nás už len dlhé roviny.
Čo ma fakt prekvapilo bolo, keď sme išli v neďelu na jednej z odovzdávok cca o 7:00 do krčmy na WC. A krčma bola zafajčená a plná štamgastov (borovička s pivom).
Nevadí.
Bežíme ďalej. Posledný úsek bol čisté zlo, nešlo to a nešlo. Prevýšenie slabých 12 metrov a dlhé nekončiace nič.
Po dobehnutí som si povedal HOTOVO. Sadol do auta a už sa len viezol, rozbitý a unavený. po presune do karavanu sme pomaly išli do cieľa a tam sme čakali. So zatajeným dychom sme čakali na našu bežkyňu a sledovali sme tímy ako dobiehali do cieľa. Po prebehnutých 45 km a 30 hodinách bez spánku som sa ani usmievať už nevládal keď sme spoločne dobiehali do cieľa.
V cieli nás čakali usmiate slečny s medailami (ony asi nebehali). Spoločná foto na pódiu, nekonečný rad pri stánku s radlerom a cestovinami. Zhodli sme sa že o rok ideme znovu, sadli do áut a išli domov. Dúfam že sa mi podarí odbehnúť všetkých 12 úsekov. Tento rok budem mať štvrtinu za sebou.
