Vo Valči to pred šiestimi rokmi začalo a do Valči sa každý rok vraciame. Výnimka to nebola ani tento rok. Po dvoch mesiacoch čo sme si s bratom Filipom denne opakovali vetu: "mali by sme sa prihlásiť na Spartana", sme sa dočkali, konečne sme sa prihlásili a čakali na deň D. Po roku bez Spartana a behaní čisto bežeckých súťaží sme si boli trochu neistí do čoho sme sato zase pustili. To že sa mi noc pred pretekom snívalo ako stojím na štarte ani nebudem spomínať 😆 . Nabehané sme mali , aj tréningy boli posledné mesiace lepšie ako predtým, obavy boli zbytočné.
Fotka stará 5 rokov. Ten istý Spartan Super vo Valči.
6:00 Nastal deň D 8. september. Ráno som sa sám seba pýtal PREČO? Prečo vstávaš v nedeľu o šiestej ráno a ideš behať v tejto zime, veď je viac ako isté že budú aj vodné prekážky. Prečo si vymenil teplú posteľ za podliezanie prekážky v ľadovej vode,kopce, plávanie cez vodnú nádrž, rúčkovanie a plazenie pod ostnatým drôtom v potoku pri 14tich stupňoch?
7:00 Cesta prebiehala podľa plánov, natankovali sme, prišli na diaľnicu a valili sa smer Snowland Valčianska dolina. Od rána bolo sychravo, zima, hlásili dážď a najmenej som sa tešil na tú studenú vodu. Preto mi bolo do plaču keď sa cestou pri Novej Bani pustil lejak. Lokálna prehánka našťastie ustala a počasie sa umúdrilo. Nakoniec aj slnko vykuklo.
8:40 Prichádzame na miesto, krížom cez dedinu a smer lyžiarske stredisko, parkovisko a ideme nato. Registrácia, kúpiť náramok na riadiacu páku (nechali sme tam cez 50eur) a pozrieť trať. Pomotali sme sa, popozerali čo nás zaujímalo a čakali sme na štart.
10:58 Stojíme na štarte, čím vpredšie tým lepšie. Stratégia je jasná, každý svojím tempom, aby som Filipa nebrzdil a on mňa neuštval. Nejaké extra výsledky sme nečakali, cieľ bol odbehnúť živý a zdravý. A hlavne, čo najmenej angličákov.
11:00:15 Odštartované a bežíme, a ako bežíme vpredu niekto musí bežať aj za dymovnicou. A ten kto beží za dymovnicou musí mať plné oči toho bordelu čo padá z dymovnice 😂 a kto bežal za dymovnicou?
Až na tú dymovnicu to bol dobrý začiatok, držal som sa medzi prvými desiatim pretekármi. Filip mi po dvoch kilometroch zmizol z dohľadu, samozrejme veď bol prvý z našej vlny. Preskočiť nejaké steny, podliezť ďalšie steny a ideme ďalej. Prichádzam k prvej poriadnej prekážke, rovnováha, som zmierený s angličákmi preto ma ani neprekvapuje že v polovici padám. S nadšením si dávam tridsať angličákov. Prvé kilometre sa mi bežalo tak dobre že som nezopakoval svoj rituál na tejto prekážke a nenadával a nepi čo val som 😅 že musím angličákovať.
Prvých cca 8 kilometrov bolo skôr bežeckých, pomenej prekážok, veľa kopcov a blata, najlepšie bolo kilometrové stúpanie v blate. Bežcom s hladkou podrážkach som nezávidel krok vpred a dva kroky vzad.
Na vrchu stúpania ďalšia prekážka, preliezť, prerúčkovať a bežím vpred.
Potom hod oštepom, vravím si toto musí padnúť, pozriem na burpees zónu ktorá praská vo švíkoch. Niesom tu prvý krát a na toto mám svoju techniku. Chytím oštep, pozriem či je rovný hrot (videl som nešťastlivcov čo hlava nehlava rýchlo hádzali a hrot bol tak krivý že sa nezapichol) skontrolujem lano či nieje zamotané, vyvážim ho v ruke aby som ho držal v strede a hádžem ako Spartacus. Dostal to do rozkroku, bojový pokrik, ruka hore, tľapnutie s dobrovoľníkom a bežím.
Hodinky ukazujú že sa blížim k cieľu a ja spoznávam trať a viem čo ma čaká, voda, ľadová voda. Ešte že posledných 10 minút pršalo a prišiel som tam mokrý. Po členky v potoku, preskakujem prekážky a idem vpred, voda po pás, s ďalšími pretekármi sa smejeme a prstami si ukazujeme aká je studená voda. Prichádza podplávanie malej steny, dva mesiace som mal z tej studenej vody stres. Myšlienky pred potopením, nebudeš strácať čas a rýchlo to dáš, ponáram sa a vyplávam na druhej strane. Celé telo mi horí a tuhne, dopiče to je zima. Nevadí už len kúsok a je tu cieľ. Vyliezť na stenu, prebehnúť pri vode a preplávať celú nádrž. Najprv som si myslel že plávať nemusím, išiel som po špičkách ako princezná 😀 ruky hore nech sa nezamočia. Dno klesá dole a ja miznem pod hladinou, rýchlo plávam vpred, bojím sa že umriem v tej zime a zo zadu počujem hlas: "neblázni že je taká hlboká"
Von z vody a nasledujú prekážky, nosenie vreca, nosenie vedra s kameňom, šplhanie po lane, olympus, herkules, rúčkovanie (celé mokré a kúsok pred koncom padám, poviem si svoje a angličákujem). Za nenápadnou budovou čakajú betónové gule, no problémo amígo, silové prekážky mi nerobia problém.
A znovu do potoka, tentokrát pod ostnatý drôt. Jeden divák mi kričí: musíš sa kotúlať (ja som išiel v planku, rukami vpred a nohy som ťahal za sebou, sem tam po kolenách) ja mu nato: nedá sa, studená je.
Vychádzam z potoka a výraz mojej tváre hovorí za všetko, je to tam, som v cieli, neumriem.
Preliezť Áčkovú stenu, prehadzovačky vieme, tu sa podarili dve. Už len kúsok.
Z Wall, mokrá a šmykľavá.
A 90 angličákov na konte.
Rúčkovanie na kruhoch, taktiež celé mokré a tak isto ako na rúčkovaní v strede trate aj tu sa šmýkam kúsok od zvončeka. Nevadí, rýchlych 30 angličákov.
Posledná stena, rýchlo cez ňu a rýchlo do cieľa. Filip ma tam už čaká a škerí sa že kde sa flákam, že mi to trvá.
Tu sa nespáliť a na krk poprosím medajlu.
Ďakujem!
Pretek za nami a ja som spokojný s kondičkou, časom, umiestnením. Keď zisťujeme že Filip je z 480 pretekárov 4tý a ja 39ty obaja sa zhodneme že v októbri musí byť repete a musíme byť rýchlejší.
Nakoniec sme zistili že v druhej kategórii bol Filip 3tí a ja 26ty. Ale keďže sme boli v tom že na pódiu stáť nebude, išli sme na výborný burger do Kremnice. A potom domov do sprchy a vychutnať si pivo z preteku.