Spartan Race Hurricane Heat 4h

Spartan Race Hurricane Heat nieje bežecký závod. Ide v ňom o tímovú prácu, psychickú a fyzickú odolnosť a vytrvalosť. Existuje HH 4 hodiny,12 hodín a 24 hodín. Tu si siahnete na dno svojich síl, nielen fyzických ale aj psychických. "A presne toto a práve teraz potrebujem" povedal som si keď som zbadal že tento spartan bude v deň mojich narodenín. Bez váhania som sa registroval a tešil sa na ten deň. Ale, ako sme si zvykli v týchto ťažkých časoch, nie všetko ide podľa plánov a spartana nám prekladajú na neurčito. Medzitým ako som čakal a netušil kedy bude náhradný termín, nadšenie a túžba zničiť sa pomaly začali klesať.

A zrazu BOOM, máme nový termín. Ani nie o tri týždne ideme nato. Lokalita ostáva nezmenená, obec Jelenec pri Nitre. Nadšenie časom zoslablo, ale bol som odhodlaný ísť do toho a nechať tam maximum.

Presne týždeň pred spartanom som bol behať. V ten deň som si ráno odbehol 15km po meste a nejak som cítil že mi bolo málo. Ešte som sa večer vybral vybehnúť si na náš šiklóš. Nooo a to si po dokopy odbehnutých 21km povedalo telo že stačí a dostal som taký kŕč do zadného stehna, že som tri kilometre musel ísť pešo čo som nevládal behať. Nič to, na ďalší deň pôjdem do hotela do wellnessu, to pomôže. Áno, ľadový bazén na nohu pomohol, ale v pondelok som sa zobudil a v ramene ma pichalo tak, že nebolo možné zdvihnúť pravú ruku na úroveň ramíen. Hovorím si "no výborne, tretí deň ma bolí noha po tom kŕči, v ramene ma zrazu pichá a to nehovorím ako ma zvykne bolieť chrbát". Ale mám ešte týždeň aby som sa dal dokopy.


Týždeň ubehol, zranenia sa ako tak zahojili, roboty cez týždeň bolo dosť a dosť mala aj hlava. Miesto toho aby som sa tešil že konečne idem na spartana som rozmýšľal či miesto seba nepošlem brata. Povedal som si, potrebuješ to, pôjdeš tam aj keď sa ti nebude chcieť najviac na svete. Tešilo ma aspoň to že som mal požičané nové auto škoda scala z CYDA autocentrum levice. A že to bolo veru dobré vozenie.

A tak aj bolo. Tak sa mi od rána nechcelo, že som si to zle vypočítal a keď som zaparkoval v Jelenci, na parkovisku bolo len zopár spartanov z stg prievidza. Tak som si povedal že počkám kým sa vyberú hore k hradu Gýmeš, kde bol začiatok. Aby som tam trafil a zbytočne neblúdil. Po 15 minútach čakania keď sa nepohli z miesta som sa ich spýtal na cestu. Oni nato že musím ísť po žltej turistickej značke ale že to asi nestíham, o chvíľku je začiatok. Tak som kopol do vrtule a šlapal tri kilometre do kopca.

Skoro som zabudol, k tomuto spatanovi treba špeciálny gear list, zoznam vecí ktoré musíme mať so sebou nabalené.

Tri veci boli špecial:

  1. bola to valentínska akcia takže sme museli mať červenú ružu.

  2. bola to charitatívna akcia pre deti z detkého domova, mali sme priniesť krabicu a v nej darček pre deti

  3. tretie bolo 25 kilové vrece s pieskom ( piesok sme s bratom nakjradli večer pred spartanom za činžiakom z detského ihriska kam som ho aj vrátil po spartanovi )

No a do toho kopca som hodinu šlapal s tým vrecom, ruksakom, krabicou od darčeku a ružou. Makačka to bola a to sme ešte ani nezačali. Jasné že som prišiel ako posledný, zaregistroval som sa a rovno sme začali.

Najskôr sa kontroloval gear list, či máme všetko čo bolo nakázané. Mal som všetko, takže pohoda. Hodinová rozcvička, drepy s vrecom, kliky na vreci, jumping jacks s vrecom ( kde pri výskoku vrece vytlačíš nad hlavu) a nakoniec bolo treba spraviť jeden angličák. Ale všetci naraz ako keby ho robil jeden človek. Spravili sme ich asi 30 kým nebolo povedané že to môže byť.


Dobre, ideme dole z hradu. Rozdelený sme do dvoch tímov A a B. Aby nám málo nebolo tak pekne výpadmi. A že ich nebolo málo, išli sme tak minimálne 15-20 minút.

Stojíme a ideme na individual challenge, pekne sme sa rozmiestnili do radov. Vrece mohlo ísť na zem až keď sa povedalo. Čiže skoro nikdy.

Mali sme tri challenge:

  1. výdrž v drepe s držaním vreca pred sebou

  2. výdrž v drepe s držaním čokolády nad hlavou (aj som zabudl, čokoláda bola tiež povinná výbava)

  3. výdrž v drepe s držaním ruže pred sebou

Pri prvej challenge mi umrel chrbát a nepomohol ani kŕč v zadku, pri druhej som to vzdal asi 5 sekúnd predtým ako nás stopli a tretiu som si povedal že vydržím aj keby som tam odpadol. Možno keby som ten drep nerobil tak poctivo ako treba, dal by som všetky tri.

Dobre, chvíľku pauza aby sme sa najedli, napili a vydýchli. No tak pauza je 60 sekúnd. Nestihol som si nájsť gél v taške :D tak nič, nabudúce. Posledných desať sekúnd nám odpočitali a ďalšia úloha je pred nami. Challenge medzi tímami. Vyhrá tím ktorý ako prvý prenesie najskôr všetky svoje sandbagy a potom batohy a zvyšok vybavenia zopár sto metrov nižšie. Tam sa mi zdá že to vyhral náš tím lebo sme mali všetky naše veci so sebou ako prvý ale ruku do ohňa nedám. Pauza žiadna, vrecia do rúk a pokračujeme. Buffky na oči, ľavou rukou chytíš tímového kolegu za ľavé rameno, v pravej ruke držíš vrece a ideš. Takto sme išli v dvoch radoch asi 30 minút cez les, so zaviazanými očami.

Prišli sme na koniec. Spravili fotku a pokračovali v putovaní lesom. S 25 kilovým vrecom. O kúsok nižšie sme dostali úlohu vybrať si pesničku ktorú budeme spievať. Neviem prečo, ale spievali sme Happy Birthday a spievali sme to asi pol hodinu. Nonstop. A keď niekto nespieval, všetci sme angličákovali.

Zišli sme dole k parkovisku a pokračovali k vodnej nádrži. Studenú vodu neobľubujem ale povedal som si že keď bude treba, nič iné nebude ostávať ako tam vliezť. Našťastie sme do vody nevliezli. Stretli sme sa tam s deťmi z detkého domova ktorím sme dávali darčeky, čokolády a ruže zapichávali do veľkého červeného srdca.


Čakala nás posledná hodina. Posledná hodina plná jumping jacks, drepov s výskokom a angličákov. Pomedzi to ako sme deťom dávali čokolády a balíky sme makali a makali. Keď zazneli slová že máme spraviť 45 angličákov a máme hotovo, neznelo to tak strašne. Lenže polovica nepočúvala a nám sa angličáky vyšplhali na číslo 140. Naštastie sme robili 10 angličákov a 10 . A bolo dokonané. Dostali sme nášivky, tričká, dog tag a išli spokojne s vreckom piesku k autu.

Určite to stálo zato! Bolo to ťažšie ako prekážkový beh, samozrejme na Ultra sa to nechytalo, len tie kŕče po, boli dosť podobné. Keď som si ani fľašu s vodou nedokázal otvoriť bez toho aby som kŕče dostal. Najbližšie ma čaká spartan trail čo je spartan bez prekážok. A potom už prekážkové behy. Na začiatku apríla na MALORKE. Joj ako sa tam teším. Držte palce a zdieľajte článok. Ďakujem.

125 zobrazení0 komentářů

Nejnovější příspěvky

Zobrazit vše