Spartan Ultra je 50km závod zo série Spartan endurance. Ako som sa tam vlastne dostal? Kamarát mi raz poslal screenshot na ktorom niekto predával svoju registráciu kvôli zraneniu. Vraj že ma tam prihlásil. Moja odpoveď znela: som za, závod je už vypredaný ale išiel by som keby som zohnal lístok. Samozrejme že si robil srandu, a samozrejme že som nato natrénované nemal. Ale ako som mu povedal, keď bude takáto možnosť, idem do toho.
A čo sa stalo o dva týždne? Tá šanca prišla a bolo sa treba rýchlo rozhodnúť. Zvládnem o 3 týždne 50km beh s 3000m prevýšením a vyše 60 prekážok? Jasné, idem do toho. Radosť ma prešla keď som následne zistil že pretek sa organizuje 600km ďaleko, na druhej strane ČR ale už som bol prihlásený tak poďme nato.
Bola to veľká výzva ktorej som bol pripravený postaviť sa sám. Ale kto ma pozná, vie že na preteky chodím so svojím bratom skoro dvojčaťom (3 roky nás delia od toho aby sme boli dvojičky). Dva týždne pred pretekom, počas víkendu keď sme bežali Od Tatier K Dunaju mu v karavane kričím: " predávajú registráciu na ultra za dobrú cenu, ideš? " a zrazu som nešiel sám. Najskôr som chcel aby sme išli každý svojím tempom, aby si každý dokázal načo má a druhý nebrzdil prvého a prvý neuštval druhého. Nakoniec sme si povedali že do toho ideme spolu. Tak aj bolo, spolu sme vyrazili. Spolu dorazili.
Piatok 28. august - poobede
Sedíme v aute a ideme do Liberca. Ide s nami aj Filipova priateľka ako technická a psychická podpora. Máme tam ubytovanie, prídeme, vyspíme sa a ideme pretekať. Všetko šľape. Čo by sa mohlo pokaziť? Prišli sme na ubytovanie, príjemný malý hotelík. Na recepcii nám slečna hovorí aby sme si auto nenechávali pred hotelom na ulici, mohli by sme dostať pokutu alebo papuču a to sa ti pred 50km behom ráno riešiť nechce. Jasné, auto sme preparkovali do dvora a boli sme ubezpečení že brána sa otvára ráno o 6tej. To nám aj stačilo, odchod sme mali naplánovaný na 6:30
Večera, sprcha, umyť zuby a spať.
Sobota 29. august - 6:30
Splašene beháme po hoteli. Brána zamknutá, recepčná nikde, voláme na tel. číslo ubytovania, nikto nezdvíha. Tak my to nakoniec nestihneme. Pol hodinu sme to riešili, nevyriešili sme nič. No nič, tak prinajhoršom budeme štartovať neskôr. O 7:00 sme stretli spartanov zo susedného maďarska s ktorými sme sa dohodli že nás zoberú a Lenka počká kým otvoria bránu a príde za nami. Zobrať veci len na pretek, keby nás náhodou nestihla aby sme nemali so sebou zbytočnosti a ideme. Ďakujeme za odvoz, nestihli by sme štart.
Rýchlo na registráciu a rozcvičiť sa trochu pred celým dňom na nohách. Registrácia za nami a miesto rozcvičky rozmýšľame čo s bundami, v úschovni odložia len batožinu. Na poslednú chvíľku sme zbadali Lenku, dali jej bundy a rýchlo na štart. Ráno sme nemali ani čas na stresovanie z toho čo nás čaká, keďže sme sa naháňali aby sme to vôbec stihli.
Toto nás čakalo, takýmto terénom sme chodili/bežali.
Na štarte bola prekážka log flip, v diaľke vidno Ještěd.
Najskôr prehodiť pneumatiku ktorá bola po kolená a potom vyšliapať po schodíkoch pri skokanskom mostíku.
Odštartované. Prvých 20km sa budeme krútiť okolo štartu a potom ideme do kopcov. Na mapke to vyzeralo fajn. Už prvých pár km nám ukázalo že to dnes nebude len tak. Prekážky nám idú od ruky, tu prerúčkuješ takto, tu prelezieš hentak, hlavne nepadnúť a nepolámať sa ako na prekážke tyrolean traverse. Tam spartania padali ako hrušky na zem. Viď ľudia čo vzadu angličákujú a to boli tieto prekážky počas preteku tri krát.
Jediné čoho som sa bál bol twister (pozri na YT spartan twister). Prerúčkoval som dve tretiny a bol si istý že dnes tú prekážku dám. Mal som rukavice, ruka sa mi šmykla ale nie na prekážke ale v rukavici. Ach no nič, idem na 30 angličákov, spolu s Filipom. Oštep, ďalších 30. Hlavne že sme ho celé leto trénovali v Kosi Fitness. Nevadí, končíme 20km s 90 angličákmi, ďalších 30 som mal na prekážke slack line. Ešteže nám všetky ostatné rúčkovania teda, okrem twistera idú ako po masle.
Na fotke môžete vidieť radosť pretekára ktorý prekážku slack line spravil, hneď na pravo vidno nás dvoch ako spokojní odchádzame po 30 angličákoch.
Plávanie, ktoré na pretekoch nemám rád, lebo sa pláva v ľadovej vode tentokrát nebolo až také strašné ako som si myslel. Preplávať cez jazero, preliezť prekážku a preplávať naspať. To sme sa fakt namočili kvôli jednej prekážke?!
Ideme do komfortnej zóny (mali sme tam odložené veci ktoré sme si mohli počas preteku prehodiť do vaku, prezliecť sa do suchého).
V komfortnej hlavne netreba strácať čas, najedli sme sa, doplnili gély a tyčinky, doplnili vak s vodou a hurá do kopcov. Natrénované sme mali a tak sme počas predbiehania ostatných pretekárov v kopcoch vládali aj rozprávať. Roviny a dole kopce sme bežali, teda ak sa dole kopcom bežať dalo, hore kopcom sme šetrili nohy a rukami sa zapierali do kolien čo sa ukázalo ako efektívny spôsob na rýchle zdolanie kopcov.
A tak sme si vyšliapali na jeden kopec a zase sme ho zliezli a potom znovu hore na ďalší a znovu dole a takto sme išli hore a potom dole asi sedem krát. Teraz to bolo viac o kopcoch, menej o prekážkach. Hodinu hore kopcom, tam prekážka a hodinu dole kopcom aby sme následne mohli 40 minúť do kopca šliapať aj so sandbagom na ramenách. Netreba spomínať že dole kopcom kde máte problém stáť na nohách sa išlo dosť naprd s 22,5 kilovým vakom na ramenách. na zadku som ale skončil asi iba raz. Filip skončil na zadku aj s poriadnym kŕčom v lýtku, myslel som že končíme ale nakoniec to nejak rozhýbal a my sme pokračovali ďalej.
Celý pretek sa konal pri vrchu Ještěd na ktorom je hotel a televízny vysielač. Je to zaujímavá stavba, vyšliapali sme k nemu asi 7 krát ale s Filipom sme ho nevideli ani raz. Buď bola hmla, boli sme k nemu chrbtom alebo sme skrátka pozerali do zeme a šliapali znovu do toho kopca. Fakt sme ho v ten deň naživo nevideli.
Na vrchu jedného z tých hodinových vysokohorských výstupov nás čakal oštep. Mali sme za sebou asi 7 hodín na nohách, v kopcoch, na prekážkach. Energie ubúdalo ale zatiaľ sme to zvládali bez problémov. Napočudovanie sme mali aj čas dobrý. Ale. Kým ja som oštep trafil a tešil sa že nemusím angličákovať, Filipovi sa oštep nezapichol do terča a tých 30 angličákov ho dorazilo. Čakali sme presný opak. Že ja vydochnem a budem ho brzdiť a budem viac chodiť ako behať. Hovorím mu: "ešte 10 kilometrov, sme v komfortnej, tam sa najeme a už len 3 km a máme to." Tých 10 km bolo nekonečných.
Pomohla nám skupinka šedivých pánkov na turistickej chate ktorý keď nás zbadali, jeden sa išiel práve napiť zo svojho piva ale v polovici zastal a podal mi ho. Ďakujem, pivo pomohlo. Druhý keď zbadal Filipa povedal: "nebuď smutný, dostaneš aj ty."
Pivo pomohlo a pomaly sme sa domotali ku komfortnej zóne pred ktorou nás čakalo ešte zopár prekážok a hlavne jedlo. Oštep sme trafili, log flip prehodili, rúčkovanie prerúčkovali ale keď som videl že Filip z posledných síl prepletá nohami, modlil som sa nech niekde nechytí ešte 30 angličákov. A vtedy to prišlo, slackline. Keď som zbadal túto prekážku, v hlave mi zaznel zvuk ako keď vypínate počítač. Komfortná bola ani nie 150 metrov.
Zvládli sme to, hlavne Filip to zvládol bez angličákov a tak sme sa dotackali do zóny. Keby tu padol, tak ho musím za nohy ťahať. Najedli sme sa a rýchlo dokončiť posledné necelé 3km s 15timi prekážkami. Ryža s nutelou nás nakopla a Filipa reštartovala.
A znovu tie isté prekážky: lano, rúčkovanie, preniesť betónovú guľu atď. už sme sa motali len pri cieli a čakali kedy nás trať zavedie k cieľovej rovinke. Po 50tich km bolo aj šplhanie po lane ťažké a robilo problémy.
Už sa len tu pomotať, posledné prekážky a dúfať že stenu pred cieľom budem vládať preskočiť. Ten pocit v cieli bol neopísateľný, neskutočná radosť, chuť plakať od šťastia že to máme za sebou aj od únavy. A v hlave dve otázky: "kedy ideme znovu?" a "keď sme zvládli toto, zvládneme aj klasický ultra trail?". A teraz rýchlo domov do Astrumu na burger.
