V maďarsku som bol na pretekoch ešte v októbri, mesiac pred našim výletom na Tenerife. Registráciu na Super som mal preloženú ešte z konca apríla z pretekov v maďarskom Rakaca-Tó. Tam som si chcel odbehnúť 21 kilometrový TRAIL ale nakoniec som od toho preteku upustil, a preložil si registráciu na október v Komló. Počas leta, keď som registrácie rad radom predával a mal v pláne skončiť s pretekmi Spartan Race som si túto ako jedinú nechal. Ani neviem prečo som ju nepredal. Vďaka bohu som v oktbri chytil druhý dych, aj keď len polovičný a rozhodol som sa že tento pretek dám. Celé leto som trénoval, je na čase pozrieť sa, ako najlepšie to viem odbehnúť.
Dám to aj keby som išiel sám. A sám som aj išiel.
Pôvodne som chcel ísť len na otočku ( 400 kilometrov, pretek a 400 km domov ). Tento plán mi nevyšiel, kamarát sa na poslednom preteku zranil, a predával lístok na Beast. Keďže som mal bežať v nedeľu a Beast sa beží v sobotu, rozmýšľal som čo s tým. Dal som si chrobáka do hlavy a večer som bol registrovaný aj na druhý pretek za víkend. Pár dní pred pretekom. Rýchlo nájsť ubytovanie a poďme nato.
V piatok som si bol vyzdvihnúť Škodu Scala, tak ako pred každým pretekom z CYDA autocentrum u nás v meste. V sobotu ráno o 4:00 som vyrazil na cestu a išiel rovno na preteky. Cesta bola dlhá ale nebolo to nič strašné. Zaparkovať, zaregistovať sa a nezmeškať štart ako v Šamoríne. Keďže som sa sústredil na nedeľný pretek kde som chcel ísť na plno, týchto 21 km som sa nehnal dopredu. Trasa to bola najkrajšia zo všetkých ktoré som bežal. Kopce boli krátke ale strmé.
Čo sa čudujem, prešiel som cez všetky prekážky, rad radom. Balance dvakrát, oštep dvakrát, všetky rúčkovania. No paráda. Pred koncom mi síce došli sily a posledné tri kilometre som šlapal s vyplazeným jazykom. Lebo načo si dať druhý gél Petrík, že? Nakoniec ten výkon stačil na 22 miesto zo 750 pretekárov.
Po preteku som sadol do auta išiel sa ubytovať. Na ubytovanie som to mal 45 minút. Bol som ubezpečený, že sa tam po anglicky dorozumiem. No, keď som zbadal dve paniky na recepcii a začal hovoriť, jedna z nich prekrížila ruky a vzdychla si: ištenem. Spoločnú reč sme nenašli, po piatich minútach som počul Péter? Chvíľku mi trvalo kým som zistil že to je moje meno po Maďarsky, dostal som kľúč a mohol som oddychovať. Celé poobedie som prespal a prejedol. A čakal som na nedeľné ráno. Skoro som zabudol, celé poobedie aj noc pršalo.
V nedeľu to bolo cítiť. Kúsok po štarte, možno kilometer bola prekážka balance, tak isto ako deň predtým. Len bola mokrá a ja som sa krásne šmykol. Nevadí, prvý trest ma nerozhodí, stále som chcel podať čo najlepší výkon. Odangličákoval som si to a bežal som ďalej. Cítil som nohy po predchádzajúcom dni ale beh nebol problém. Mokré prekážky boli problém, pokazil som aj druhú prekážku, rúčkovanie bolo mokré a to je moja smrť. Padol som a dal si ďalších 30 angličákov.
Scenár zo soboty sa opakoval, a mne došla kilometer pred cieľom energia, a gél som mal opäť zatvorený vo vrecku. Každý kopček ma zabíjal, ale čo ma úplne zničilo bolo, keď ma dobrovolníčka poslala po preručkovaní poslednej prekážky pár metrov pred cieľom angličákovať. Neviem prečo, keď som zazvonil. Tak som si dal ďalších 30 a prišiel do cieľa. Plán na top 10 nevyšiel, nebyť 90 angličákov, možno by som tam bol. Takto som skončil na 21 mieste. Keby som to vedel, mohol som v sobotu šliapnuť na plyn a byť o dosť miest vpredšie.
Comments