Ledva začal január, a už nás čakali prvé Spartan preteky v maďarsku. Neďaleko od Levíc, 60km v mestečku Nagymaros. Na tento víkend boli naplánované dva preteky, sobotný Sprint a nedeľný 10 km Trail. Z našej STG Levice sme išli oba preteky len dvaja, ja a Viktor, zvyšok si odbehol buď len v sobotu alebo v nedeľu.
Počasie bolo mrazivé a upršané. Dunaj hneď pri trati robil tiež svoje. Teplota bola pár stupňov nad nulou a daždivé dni pred víkendom neveštili nič dobré. Tak aj bolo, cesta bola dobrá ale keď sme vystúpili z auta, čakalo nás nemilé prekvapenie, zima a blato. Veľmi veľa blata. Celý areál kde bola registrácia a štart vyzeral ako jedno rozorané zaplavené pole.
Sobotný Sprint som išiel len rekreačne, s jedným našim nováčikom ktorý bol prvýkrát na preteku. Navyše ma dva týždne pred pretekom neposlúchal žalúdok vďaka čomu som bol úplne bez behu, tréningu aj poriadnej stravy. Načo to teda siliť a naháňať sa?
Celý pretek sme išli s Marekom behom, na prekážkach som ho čakal, a hovoril som mu ako ich má prekonať. Aj napriek blatu sa išlo na ručkovacích prekážkach úplne ľahko. Klasicky mi nevyšli rovnováhy, asi by som mal začať meditovať aby som našiel vnútornú rovnováhu a konečne ich úspešne zvládal. Pred cieľom nás čakal šplh po lane. Táto prekížka stojí za zmienku lebo tak zablatené a šmykľavé lano som na preteku ešte nezažil. Vyskočil som naň a nedokázal som sa udržať. Hneď som išiel k zemi. Angličákovať sa mi nechcelo, tak som to skúsil asi trikrát až som to nejakým zázrakom vyšplhal. Posledná prekážka, hod oštepom a už iba cieľ. Oštep som netrafil, to blato tomu pridávalo na obťiažnosti a ľahké prekážky sa stali zrazu ťažkými. Nevadí, zvládli sme to, teraz rýchlo domov aby sme sa v nedeľu mohli vrátiť.
Nedeľa ráno a my idem s Viktorom ideme nato znovu. V sobotu som ostal nemilo prekvapený, keď som zistil že nemám doma ani jeden pár trailových topánok. No nič, zvládnem to aj v cestných. Toto rozhodnutie bola osudová chyba. Prišli sme na miesto, zaregistrovali sa a zaliezli sme naspäť do auta. Odmietal som mrznúť vonku na tej zime.
Štartovali sme všetci v jednej vlne, cca 700 pretekárov sa rozbehlo krížom cez to najväčšie blato. Na začiatku si hovorím, nieje to až také zlé v tých topánkach. Potom sme vošli do lesa kde nás čakalo stúpanie a začala sa sranda. Cítil som sa ako na ľade. Celé to stúpanie som sa len trápil a šmýkal dole kopcom. Nadával som si v duchu za tie topánky, keby som mal svoje Nike Trail topánky, nebol by žiadny problém. Potom ma napadlo, ideš hore, budeš musieť ísť aj dole. Dole kopcom som sa lyžoval, nič iné mi neostávalo na tých hladkých podrážkach. Bola to riadna makačka, aj napriek niekoľkým pádom som prišiel do cieľa bez zranenia. Máme to za sebou, teraz rýchlo domov a počkať na ďalší Trail v čechách, tentokrát 21km v Dečíne.
