Spartan Race Mallorca 2022

Malorku som si zamiloval už minulý rok, počas dvoch fit pobytov ktoré som tam organizoval ( o ktorých sa dočítate na mojom blogu ). Keď som videl, že sa tam koná aj môj milovaný Spartan Race, vedel som, že si ho tam musím čím skôr odbehnúť.

Cez zimu sme sa pozbierali partia 10tich spartanov, Miška z Mallorcareality.com nám zabezpečila ubytovanie, letenky, registrácie a všetko okolo čo sme potrebovali a už nám ostávalo len vydržať do prvého apríla. Nie nebol to prvoaprílový žart, prvého apríla sme odlietali. Pobyt sme mali naplánovaný na 4 dni. V piatok sme leteli na Malorku, cez víkend sme pretekali a v pondelok večer sme leteli naspäť domov. Tieto 4 dni nám nakoniec nestačili a zhodli sme sa, že by sme tam vydržali aj dlhšie a najbližšieho Spartana mimo Slovenska pôjdeme na dlhšie.






Na Malorku sme prileteli v piatok na obed. Na letisku nás už čakal kamarát Martin, ktorý si odskočil na Spartana z práce vo Švédsku. Pri čakaní na odvoz z letiska na hotel sme sa síce načakali, španieli majú čas a neponáhľajú sa ani keď meškajú. Ale to nevadilo, už sme boli na Malorke, konečne. Ubytovaní sme boli priamo v centre hlavného mesta Palma de Mallorca. Vyhovovalo nám to, aspoň sme to nemali ďaleko do centra ktoré sme si chceli aspoň trochu pozrieť. Za tie 4 dni sa nám však podarilo stihnúť prejsť skoro celé centrum. Môj pôvodný plán pospať a oddýchnuť si po prílete sa mi nepodarilo uskutočniť a ešte aj výlet do mesta sa nám pretiahol až do noci. Síce sme išli neskoro spať, rozhodne sme nemali čo ľutovať lebo ten večer sme si užili naplno.








Po piatku bez oddychu sa v sobotu o šiestej ráno nevstávalo najľahšie. Vstali sme, pobalili sa a išli sme pomaly pred hotel. Čakanie na taxík pred hotelom nemalo konca, ako som spomínal, Španieli majú čas a preto taxík meškal 15 minút. Po 10tich minútach sme už začínali pochybovať či vôbec príde, v hoteli nás ubezpečili že je už na ceste. Mali sme časovú rezervu a nikam sme sa neponáhľali tak sme si počkali na taxík a spokojne sa odviezli na miesto konania preteku Spartan Race ktoré bolo pri miestnej vojenskej základni. Taxikár nás vysadil ďalej ako bolo miesto konania preteku, asi sa bál zájsť až k vojenskému areálu. Mali sme neplánovanú rozcvičku počas chladného aprílového rána, kým sme prišli dva kilometre k registráciám. Počasie nás prekvapilo, teplomer síce hlásil iba 12 stupňov ale na slnku, keď nefúkal vietor bolo teplo a keď sa vietor rozfúkal tak nás triaslo od zimy. A to nehovorím že stany pri registráciách boli odfúknuté zopár metrov ďaleko. Čakalo nás pravé spartanské počasie, tak ako hlásili. Vietor a dážď.


Registrácia prebehla bez problémov ako vždy a už nás čakalo len počkať na štart našej vlny. Počas čakania sme sa motali po areáli, pokúpili si suveníry v spartanskom obchode. Tam by som si vedel nakúpiť tak, že by som potreboval ďalšie dva kufre na cestu domov. Posledných 15 minút pred štartom sme sa prezliekli a pomaly sa presúvali k štartu. Vysmiaty že ideme znovu do toho bláznovstva. Čakala na nás trať dlhá vyše 10km, dokopy aj s prekážkami pri ktorých sa zachádzalo mimo trate to bolo 13km s prevýšením 700m a 25timi prekážkami. Počas trate boli väčšinou prekážky ako vysoké steny na preskakovanie alebo podliezanie, sem tam nosenie sandbagov, reťaze a samozrejme ťažšie prekážky sa nakopili pred cieľom. Nespravil som iba jednu prekážku, kde treba udržať rovnováhu a prejsť po šikmej doske, táto prekážka je u mňa hlavne o hlave a dosť často na nej padám. Zato ma neskutočne potešilo že som si konečne prvýkrát poradil s prekážkou twister, na preteku ultra ktorý má trať dlhú 50km som v roku 2019 nespravil túto prekážku hneď trikrát a vlastne doteraz ani na žiadnom inom. A za každú nespravenú prekážku je 30 angličákov. Neuveriteľne ma potešilo, že som to konečne dal.



Prekážky kde sme nosili záťaž hlavne do kopca neboli premňa žiadny problém, hrubá reťaz na krku, vrece s pieskom cez ramená ani vedro so štrkom nemali žiadnu šancu. Počas behu sme sa dostali na kopce nad mestom odkiaľ boli krásne výhľady na more, mesto aj celý ostrov. Tam by sa dalo sedieť hodiny a pozerať sa na tie výhľady. Už len kvôli tomuto sa oplatilo si to vyšliapať. Energie bolo málo a začali ma trápiť aj kŕče v lýtkach takže som si ten výhľad užil len jedným okom a rýchlo som letel ďalej nech som čím skôr v cieli. Pred cieľom nás čakalo viac prekážok hneď po sebe, rúčkovanie išlo bez problémov hneď potom preliezť sieť a dobehnúť k lanu. Vyšplhať sa po lane išlo ako vždy ľahko, kým lano nie je zablatené a celé mokré tak to nie je problém. A keď sa dobre odrazím a vyskočím vyššie ako do polovice tak sa pritom ani nezadýcham a ušetrím kopec energie. Hod oštepom mám už za tie roky celkom natrénovaný takže som si spokojne zakričal wooo-hooo keď sa zapichol do slameného terča a mohol som bežať ďalej. Už sa len preplaziť v blate pod sieťou, preliezť poslednú prekážku a dobehnúť do cieľa. Pretek som mal za sebou a s výkonom som bol spokojný. Samozrejme že treba kondičku zlepšiť, beh som posledné mesiace dosť zanedbával ale už sa na tom aktívne pracuje.




Po odbehnutí ma už v cieli čakal brat Filip aj s jeho Lenkou ktorá na malorke nebežala, zato nám robila výbornú podporu. Spolu sme počkali Martina kým dobehne, štartoval asi pol hodinku po nás. Zvyšok partie štartoval neskôr ako my a keď sme mali hotovo, ešte boli na trati. Chvíľku sme sa pomotali po areáli a po celom dni na nohách a na slnku sme sa pobrali na hotel. Plán bol jasný, pospať si pred nedeľným 5 km pretekom. Nepodarilo sa. Zase. Už keď sme na Malorke tak predsa nebudeme spať na hoteli. Tak sme sa zase do noci motali uličkami mesta. Hneď by som sa tam vrátil, keď si to teraz spätne prehrávam v hlave.




V nedeľu sme štartovali na kratšej, 5 kilometrovej trati trochu neskôr a nemuseli sme vstávať tak skoro ako v sobotu. Tento pretek mal úplne inú trať ako sobotný, čo bolo super a navyše som tento pretek išiel ako doprovod s kamarátom ktorý ho bežal prvýkrát. Počas behu som mu vysvetlil ako na niektoré prekážky a musím povedať, zvládol ich všetky na jednotku. Zo sobotného preteku som mal úpal, a všetci štyria čo sme tam boli od rána sme vlastne mali spálené tváre. Na nedeľu hlásili aj dážď, ktorý sa asi dva kilometre pred cieľom nakoniec aj dostavil. A nebol to veru hocijaký dážď. Okrem toho že bol riadne ľadový začali padať aj krúpy a pršalo až do večera. Ale, presne toto patrí k týmto pretekom, čo najväčší nekomfort, celý zablatený, mokrý, dobitý, unavený a to je natom to najkrajšie. Nevadí, dobehli sme bez trestných angličákov v najväčšom lejaku ktorý nepoľavil až do neskorších hodín. Popravde, myslel som si že nás taxikár nepustí do auta, takých zablatených a celých mokrých. Večer sme sa išli najesť do mesta a čakal nás už len oddych.







Odlet sme mali v pondelok až večer a pred sebou sme mali celý deň, odubytovali sme sa, batožinu sme nechali v hoteli a posledný krát sme sa vybrali do ulíc hlavného mesta na Malorke. A keďže času sme mali viac než dosť, tak sme si v diaľke vyhliadli maják a vybrali sme sa za ním. To bol teda nápad, po tých nabehaných a nachodených kilometroch sa ešte vybrať na celodennú prechádzku. To sme už fakt spoznali celé mesto, nakúpili suveníry a už len čakali na odchod na letisko.

















Na Spartana v Španielsku sa vraciame v novembri. Konkrétne na ostrove Tenerife, idem si odbehnúť posledný pretek tohto roku. Beast ktorý má 21 kilometrov tak mi držte palce aby som dobehol podľa svojich predstáv.

43 views1 comment

Recent Posts

See All