Článok o spartanovi na tenerife som chcel pripojiť do poslednej, tretej časti článkov z tohtoročnej spartanskej sezóny. Ostali mi ešte dva preteky z maďarska a tento posledný, z Tenerife. Ale, Tenerife potrebuje vlastný článok, bola by škoda spomenúť ho len tak že aha boli sme tu behať.
Tak poďme nato. Počas aprílového spartana na Malorke sme sa zhodli, že takýto výlet si musíme zopakovať. Ešte na ostrove sme pozreli kalendár pretekov na koniec roka a tam nás zaujal ostrov Tenerife, na ktorom sa konal celý trifecta víkend. Miesto by sme mali, už to len zorganizovať a dotiahnuť do úspešného konca.
Mali sme vyše pol roka na nájdenie toho najlepšieho ubytovania a naplánovanie celého výletu. Ubytovanie sme hľadali pre našu osem – člennú výpravu a našli sme vilu priamo pri mori, kúpili sme letenky, zaregistrovali sa na preteky a rezervovali si autá. Už len čakať na 17 november a letíme. To čakanie vyzeralo že nebude mať konca. Až posledné týždne som sa chytal za hlavu a opakoval: „ o chvíľku letíme na Tenerife “. Tento článok píšem hneď prvý deň po prílete. Let nám meškal a ľahnúť do postele sa mi podarilo o 3:44 s tým že o 6:00 ma čakali klienti pred fitkom, to som veľmi nedomyslel. Nevadí, vstal som a zatiaľ prežívam, cez obed si ale musím ľahnúť lebo dnešný deň bude veľké utrpenie.
Deň D je tu, ráno o 6tej čakám kedy ma prídu naložiť a ideme všetci spolu na letisko. Odlet sme mali na obed, takže sme sa ráno aj vyspali a nemuseli sme veľmi skoro vstávať. Zato ten prílet, nepočítal som že skončím len s dvojhodinovým spánkom. Ale na druhej strane, ešteže je piatok, keby bol pondelok alebo utorok, to by ma čakal ťažký týždeň.
Letisko sme vybavili a čakali sme na náš let. Čakal nás približne 5,5 hodinový let do teplých krajín. Sadol som do lietadla a mal som problém aby som nezaspal kým odletíme. Štart som si chcel užiť a potom som chcel spať. Tak aj bolo, ledva sme sa odlepili od zeme a už som spal. A podarilo sa mi prespať rovno tri hodiny z letu, potom som už len nedočkavo pozeral von oknom kedy už uvidím ostrov uprostred oceánu, uprostred ničoho.
Vystupujeme, čaká nás príjemných 24 stupňov, slnko a krásna krajina. Z letiska sme si išli rovno pre autá. Pôvodne som rezervoval Fiat 500x, bol som na to autíčko veľmi zvedavý. Pri preberaní kľúčov sa ma pán z požičovne pýta, či viem šoférovať automat, jasné že viem, nemusím aspoň radiť ako blázon stále. Načo sa ma to ale pýtal, keď som dostal manuál neviem. A mohol som radiť ako blázon celý týždeň. Fiat k dispozícii nebol, ale náhrada zaň bola najlepšia aká mohla byť. Nová Cupra Formentor s ledva najazdenými 2000 kilometrami. Môže byť. A teraz sa poďme rýchlo pozrieť na vilu, na fotkách vyzerala krásne, čo ale realita?
Trochu sme poblúdili kým sme našli kde to budeme týždeň bývať. Vjazd k vile bol úzky, dole kopcom, celé zle. A to nevravím, že som si to raz vycúval lebo sme mali obe autá vnútri vo dvore a nedalo sa tam otočiť. A to som si najskôr myslel, že vycúvať sa to nedá, dve zákruty hneď po sebe, do kopca, málo miesta na stranách.
Vila bola na útese, s výhľadom na oceán, grilom, výrivkou, veľkou terasou. Tam by sa dali tráviť romantické večery, pri tých západoch slnka nad oceánom. Vedel by som si to predstaviť.... ale zatiaľ som si robil romantické chvíľky sám so svojimi medajlami. A krásnych východoch slnka, keď slnko vychádza ale uvidíš ho až o hodinu kým vykukne z druhej strany ostrova spoza sopky. Celý ostrov je vlastne sopka, ktorá sa nachádza v strede. Preto sú aj pláže na ostrove čierne, okrem jednej, na ktorú navozili piesok zo sahary. Ale ten čierny piesok mal svoje čaro. Po ubytovaní sme sa išli prejsť po okolí, najesť sa a zahájiť dovolenkový režim.
Zabehať som si chcel hneď v prvý deň, ale prišli sme neskoro a z behu nebolo nič. V piatok ráno sme si teda s Filipom nastavili budíky, a išli sme si zabehať. V tom počasí a v tom prostredí bola radosť behať. Po behu sme si dali sprchu a išli sme všetci na výlet. Nabudúce si dopredu pozriem ako vyzerajú cesty na dovolenke. Najvyčerpávajúcejšie z celého Tenerife bolo šoferóvanie. Cesty boli kľukaté, zákruty 180 stupňové, išlo sa väčšinou hore kopcom, alebo dole kopcom, niektoré stúpania boli také strmé, až mi zle zostalo keď som ich zbadal, bál som sa aj oprieť o sedadlo aby sme sa neprekotili dozadu, fakt tam bolo zopár kopcov nechutne strmých. Cesty boli tak úzke, že sme v tých serpentínach museli čakať v zákrutách kým prejdú autá idúce oproti. Na jednej strane ma to šoférovanie bavilo a užíval som si to, na druhej som sa nevedel dočkať kedy vystúpim a nebudem musieť konečne šoférovať. Ale tie výhľady, ktoré sa nám naskytli počas tejto jazdy po ostrove, boli neskutočné. Tak isto aj počasie na ostrove. Pri našej vile bolo stále slnečno a krásne. Keď sme vyšli trochu vyššie, fúkalo, ochladilo sa aj o 10 stupňov a popŕchalo.
Po výlete sme išli pozrieť na pláž, ktorú sme mali pár minút od ubytovania. Čierny piesok a vlny, to je to čo definuje tieto pláže. Hlavne tie vlny stáli zato, keď som stál po kolená vo vode a prišiel odliv, bol taký silný že nás ťahal do mora a keď prišla vlna, bola taká silná že nás doslova vypľula na pláž. O tom by vedela viac povedať Lenka, ktorú zmietla skoro každá druhá vlna. Mňa zobrala len jedna, ale to som nevedel kde som, čím som. Len som dával pozor nech si nič nepolámem a neobúcham sa o nejaké kamene.
V sobotu sme s Martinom bežali 21 kilometrový Spartan Beast, škoda že sme neprišli ešte o jeden – dva dni skôr, viac by som sa rozbehal a pripravil sa na pretek. Stále to bolo ale lepšie ako Malorka, kde sme v piatok prileteli a v sobotu rovno bežali.
Prišli sme od mesta, zaparkovali, išli sme sa zaregistrovať a už sme len čakali na štart našej vlny. Počasie nebolo najideálnejšie, fúkalo a popŕchalo. Hlavne ten dážď bol problém, kvôli prekážkam, ktoré treba rúčkovať, budú sa šmýkať.
Mesiac pred pretekom som sa cítil super, behať som vládal, prekážky som mal natrénované, cítil som sa fit, plný života, motivovaný, odhodlaný... Neviem prečo, ale moja hlava si niekedy zmyslí že sa vypne, týždeň pred pretekom to zomňa celé opadlo. Nebol nato žiadny dôvod aby sa mi toto stalo. Neviem prečo, veď pár týždňov dozadu som bol pripravený ako nikdy. Musím sa naučiť sám seba motivovať a ťahať. Lebo toto bola katastrofa, nepodal som ani z ďaleka taký výkon na aký som mal natrénované.
No, ale keď sme sem prišli kvôli pretekom, poďme nato. Je 9:20 a my štartujeme. Prvých cca 5 kilometrov sa bežalo po rovinke, väčšinou pri štarte, po pláži aj po promenáde. Na začiatku ma prekvapili prekážky, ktoré sú u nás väčšinou pred cieľom ako napríklad hod oštepom a twister. Asi preto, že ma prekvapili na začiatku, som ich zvládol celkom rýchlo a bez chyby. Tak ako aj obe rovnováhy, žeby som našiel svoju rovnováhu? Pred začiatkom stúpania nás čakalo ešte plávanie v mori, čo nebol problém a príjemným spestrením bolo aj brodenie sa cez bazén na pláži. Hneď po plávaní nasledovala prekážka ručkovanie, čo u mňa nebýva problém, ale s mokrými rukami to problém býva veľký. Nedal som to, prerúčkoval som čo sa dalo a potom som sa šmykol, neprišiel som ani do polovice a išiel som si pre 30 angličákov. Nevadí, bol som rád že som dal obe rovnováhy ktoré boli tiež tesne po štarte takže nespravenie tejto prekážky ma až tak veľmi netrápilo. Všetky ťažké prekážky, ktoré mi robia problémy som zvládol. Dokopy som nespravil tri prekážky, z toho boli dve ručkovania a jedna šikmá stena. Stúpanie bolo akurát, ani veľa, ani málo.
Skoro celý pretek sa bežal v meste, Malorka bola krajšia lebo sme bežali viac v prírode, mali sme neskutočné výhľady ale aj toto malo svoje čaro. Ale bezpochyby najkrajšiu trať mal Beast v maďarskom meste Komló.
Bol to super pretek, skončil som na 14tom mieste a oproti poslednému závodu som sa posunul o 8 miest vpred. Plán bol skončiť v top 5 alebo 10. Nebyť zbytočných 90 angličákov, v top 10 som určite, keby som počas roka nemal výpadky motivácie a chuti, reálna by bola aj top 5. Ale, nemôžeme mať všetko čo chceme. Aspoň nie hneď.
Tento rok som sa naháňal za vlastnými výsledkami v kategórii AGE GROUP. V sezóne 2023 ale nepôjdem za svojím cieľom, skončiť čo najlepšie ale budem sa snažiť aby naša tréningová skupina STG LEVICE skončila na pódiu. A nie len raz, máme nato.
V nedeľu pokračovali naši spartania, nováčikovia päť kilometrovým Sprintom ktorý zvládli na parádu. Hlavne Ľubo, ktorý nejakým zázrakom zle odbočil a skrátil si trať a aby málo nebolo, skončil prvý. Bežal ale v kategórii OPEN čo je taká hobby vlna ktorá sa nevyhodnocuje.
Kým ale chalani bežali, ja som zbadal na krku jedného pretekára medailu DEKA. Spartan DEKA je fitness súťaž ktorá má presné pravidlá, niečo ako crossfit games. Neváhal som ani sekundu a hneď som sa išiel spýtať do stánku či dostane medailu každý, kto si to odcvičí. Vraj áno, aj s tričkom. Dobre teda, tu si položím ruksak a idem cvičiť teda. Nič viac som nepotreboval počuť.
Súťaž alebo tréning alebo ako to nazvať vyzeral nasledovne:
15 výpadov na každú nohu s 15 kg závažím na ramenách
Veslovanie 500 m
Preskok bedni 20 krát
Brušáky s medicinballom 20 krát
Ski erg 500 m
Farmárska chôdza s 27,5 kg jednoručkami cca 100 m
Prehadzovanie 30kg slamballu cez rameno 20 krát
Air bike 25 cal
Ťahanie a tlačenie vozíka cca 100 m
Angličáky s 20 kg závažím
Dobre som sa pritom zapotil, ale nebolo to nič strašné, aspoň som rozhýbal telo po predošlom dni. V roku 2023 by som si deku skúsil kľudne ako súťaž. Zatiaľ je asi len v Nemecku a Španielsku, ale veď, dovolenka sa dá tráviť aj aktívne.
Zvyšné dni sme trávili výletmi a kúpaním sa v oceáne. Voda bola skvelá, užili sme si to tam naplno. Výlet ktorý stojí za zmienku, bola návšteva sopky a prechádzka okolo. Počas výletov sme pobehali značnú časť ostrova, za návštevu stojí určite návšteva sopky aj národného parku ktorý sme ale nestihli. Možno sa o rok vrátime.
